reklama

Potrebujeme železničnú dopravu?

Železničná doprava už dlhšie iba prežíva a po každej vláde, v ktorej sú určité typy strán, sa rušia trate (vraj nevyužité), prepúšťajú sa železničiari (vraj nadbytoční), zvyšuje sa cestovné (vraj je to nevyhnutné) a so súhlasom na budovanie širokorozchodnej sa bohvieprečo váha. Železnice tak prichádzajú o ďalších a ďalších cestujúcich, o ďalšie a ďalšie zákazky, hoci oficiálne sa vraví o racionalizácii dopravy. A popritom ide o štátom nedocenenú dopravu, ktorá šetrí prírodu ďaleko viac ako stovka poskytnutých príspevkov rodinným domom na solárne vykurovanie, či výstavbu solárnych panelov na tej najúrodnejšej pôde Slovenska. A výstavba širokorozchodnej trate by mohla priniesť viac pozitív ako vybudovanie diaľnic hoci aj krížom-krážom po Slovensku, ktoré beztak po pár rokoch kamióny dostanú tam, kde je dnes väčšina ciest 1. a 2. triedy... Ako teda vyzerá a ako by mohla vyzerať železničná doprava?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
Pomaranč (T678)
Pomaranč (T678) (zdroj: Štefan Kohári)

Vybrať sa niekam vlakom v roku 2011 sa považuje takmer za nemoderné a úbohé. Mám známych, ktorí by si do vlaku nesadli ani za svet, keď existuje možnosť dopravy autom. A predsa možnosť za 6 eur precestovať jeden celý sviatočný deň využilo veľké množstvo ľudí - teda aspoň súdiac podľa toho, aké plné boli v tento deň (5.7) tie vlaky, ktorými som cestoval aj ja sám...

Prečo si z možností autobus - automobil - vlak vyberú cestujúci tú tretiu možnosť najmenej často?

1. Železničné stanice sú neraz vzdialené od centra mesta (najmä v menších okresných mestách ako Rožňava, Banská Štiavnica, Detva) alebo od najbližších kultúrnych a prírodných pamiatok a ak si ľudia majú vybrať medzi vlakom a autobusom odchádzajúcim približne v rovnakom čase - zvolia si autobus napriek tomu, že vlak by ich do cieľa ich cesty mohol dopraviť rýchlejšie (vezmite si len takú cestu Košice - Zvolen, autobus ju prejde za 4 hodiny, vlak za 3) a stále aj lacnejšie (autobus 10,50 a vlak len 7,70) a určite aj pohodlnejšie (najmä pre tých, ktorí neradi dlhšie sedia na jednom mieste).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Riešenie? Aby železničná spoločnosť nakúpila mikrobusy, ktoré by zdarma prevážali každého cestujúceho s platným cestovným lístkom do centra mesta, trebárs aj na jednotlivé sídliská - návratnosť vynaložených nákladov by v takomto prípade bola, podľa mňa, takmer stopercentná. Veď nešli by ste radšej železničným mikrobusom rovno z vášho sídliska na vlak a z vlaku zas rovno na sídlisko v cieli vašej cesty? Len by museli mať cestujúci istotu, že ten prípoj k vlaku bude v ktoromkoľvek meste na Slovensku zabezpečený. Aby bolo jasné - hovorím predovšetkým o mestách, kde sa železničná stanica nachádza dosť mimo centra. A pre prepustených železničiarov by bolo tiež príjemnejšie naďalej pracovať v mieste svojho bydliska ako si pri troj, štvor či viacčlennej rodine hľadať miesto na opačnom konci Slovenska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zaujímavým lákadlom by v prázdninovom období (nielen leto, ale aj zima či jar) určite bolo, keby spomínané mikrobusy premávali až k hradu, zámku, jaskyni a späť - samozrejme tu by už bol zvýšený poplatok za cestovné (podľa tabuliek počtu kilometrov) pre toho, kto by si kúpil lístok až k hradu, zámku, jaskyni a podobne.

2. Slovenské vlaky sú známe svojimi meškaniami. Kto sa chce kamsi dostať v presne určený čas, prípadne je odkázaný na nejaký prípoj (ktorý často ani nepočká na daný spoj), vyslovene by riskoval, keby cestoval vlakom. A preto si vyberie autobus, aj napriek jeho stále vyššej cene, aj napriek jeho relatívne dlhšiemu predpokladanému trvaniu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Riešenie? Všetky práce na trati podmieniť tým, aby každý spoj išiel vždy načas. Ale tu by museli dôslednejšie spolupracovať správcovia koľajníc a realizátori osobnej prepravy (mimochodom úplne nezmyselne a zbytočne rozdelené časti kedysi jedného podniku. Spomeňte si ako v čase ČSD - Československých štátnych dráh - bolo neporovnateľne viac cestujúcich, spojov ale aj prepravy tovaru po železnici, a nebolo to len výsledkom nejakej módnosti železníc).

3. Staničné budovy. Katastrofálny stav. Často tam nemáte ani len mizerný automat na nápoje. Slúžia často vyslovene iba na predaj lístkov. Cestujúci čakajúci na prípoj nemajú žiadne možnosti spríjemniť si dlhé chvíle (dnes často aj v prípade meškaní), nemajú sa kde občerstviť, čo si poobzerať, ba v mnohých okresných mestách ani len noviny si kúpiť, aby mali čo čítať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Riešenie: Ponúknuť staničné budovy do prenájmu (komplet, celé) niektorému z obchodných reťazcov - všade by to bolo na danej regionálnej stanici, s ktorým z reťazcov sa dohodne. V niektorých regiónoch, kde konkrétny reťazec nemajú, by to dokonca na stanicu prilákalo častejšie najmä starších ľudí z okolitých obcí či dedín, ktorí inak nie sú cestujúcimi (no na otočku nakúpiť lacný cukor vlakom by sa určite vybrali), stanice by ožili, železnice by získali aj vedľajší príjem za prenájom budov a tým aj možnosť rekonštrukcie ich často biedneho stavu. Veď ani neviem, či po roku 1989 bola nejaká staničná budova na Slovensku postavená. Všetky vystavali ešte za socializmu a skôr-neskôr sa stanú životu nebezpečnými.

A možno by vďaka tomuto riešeniu zmizol aj problém s dopravou, keďže mnohé reťazce ponúkajú po nákupe odvoz do centra zdarma.

4. Vozne, ktoré síce ešte jazdia, ale kultúra cestovania v nich môže mnohých ľudí odradiť.

Riešenie: Netvrdím, že nutne treba nájsť finančné prostriedky na nákup nových vozňov, ale určite by v tých ešte z čias socializmu bolo vhodné sem-tam nejaké väčšie upratovanie. Aby bolo vidno cez okno, aby záchod mal funkčné splachovanie (a nesmrdel do celého vagóna) a aby tiekla aj voda na umytie rúk. Namiesto maličkých mydielok, ktoré sú neraz zagebrené od špiny (alebo úplne chýbajú) by bolo vhodnejšie umiestniť tam nádobku s tekutým mydlom a namiesto papierových uterákov (ktoré sa potom povaľujú po zemi, lebo kôš je plný a sem-tam len vypadnú namiesto jedného tri a nie každý je natoľko uvedomelý, že sa zohne a tie nepoužité nenechá ležať tam, kam spadli) by boli vhodnejšie sušiče na ruky (neverím, že by nejaký menší prototyp nevedeli navrhnúť a lacno vyrábať v dielňach aj samotní železničiari).

Obrázok blogu

5. Ceny sú síce nižšie od autobusovej dopravy, ale tie rozdiely sú také minimálne, že ak si cestujúci zváži všetky za a najmä proti (odľahlosť miesta, nutnosť cestovať ďalej autobusom alebo taxíkom, meškanie vlaku, ponurosť staníc, neistota príchodu načas), určite si nevyberie túto dopravu len preto, že je ekologickejšia. A o tých, ktorí cestujú autami, ani nevravím. Ak si štvorčlenná rodina preráta, koľko dá na cestovné vlakom pri platbe za každého, viac sa im oplatí natankovať stále drahší benzín a vyraziť kamsi spolu autom.

Riešenie: Zľavy. Ak by boli výrazné zľavy, určite by ľudia cestovali železnicou častejšie a tá by nemusela zvyšovať ceny (a tým si odpudiť aj tých pár zákazníkov, ktorí si zo zotrvačnosti, nostalgie či z iných dôvodov ešte volia radšej železnicu).

Aké zľavy?

I. Napríklad akcie typu Vlak a Lidl, aká prebehla aj v onen sviatočný cyrilometodský deň. Za 6 eur si kúpiť lístok a môcť naň cestovať kamkoľvek jeden celý deň, to bolo obrovské lákadlo! A keďže bol sviatok, ľudia konečne ponavštevovali hrady, zámky, kaštiele, jaskyne, najmä rodín s deťmi ste vo vlakoch mohli v tento deň stretnúť fúru. Myslím si, že mnohé deti išli na vlaku úplne prvýkrát v živote. Preto by v takýchto akciách mali počas sviatočných dní určite pokračovať.

II. Množstvo cestujúcich by mohli železnice prilákať aj inými výraznými zľavami, napríklad vtedy, ak by pri kúpe spiatočného lístka cestujúci zaplatil za jednu cestu len polovicu (ale nie tak, že sa najprv zvýšia ceny ako sa to plánuje a tá polovica potom bude takmer totožná s cestovným v autobuse). Dnes pri kúpe spiatočné lístka nemáte žiadnu zľavu.

III. Ak by cestujúci mohli mať aj nejakú osobnú zľavu - napríklad by dostali pri prvej ceste kód a pri každej ďalšej ceste železnicou by získali nejakú zľavu (nemusela by byť vyjadrená percentami, ale odrátaním určitej vopred stanovenej sumy, napríklad po prejdení 100 km vo vlaku by platili pri ďalšej ceste o 1 euro menej, po prejdení 200 km 2 eurá menej atď...).

IV. Ak cestujú rodičia s deťmi, určite by prijali rodinnú zľavu, nejaké špecifické jednotné cestovné pre troj, štvor a viacčlennú rodinu (ktoré by však bolo opäť výraznou, nie len kozmetickou zľavou).

V. V letnom období prázdnin, ale aj počas víkendov by boli zaujímavé akcie (hoci aj bez zliav), kedy by premávali vlaky opäť aj na tratiach, ktoré sa dnes nevyužívajú, no pre turistov a rodiny s deťmi by bol presun vlakom (trebárs aj starším, čosi ako nostalgické jazdy) priamo až ku kultúrnej ale najmä k prírodnej pamiatke určite lákadlom - napr. do Betliara, na Muráň, k Dobšinskej ľadovej jaskyni a podobne.

A rôzne iné možnosti (dalo by sa čosi vymyslieť aj s bývalými nocľahárňami železníc) - veď načo majú železnice rôznych manažérov a generálnych manažérov s platmi a odmenami o akých sa bežnému človeku s tabuľkovými platmi môže iba snívať?!

6. Propagácia. Chýba propagácia každej zmeny, každej akcie, každej zľavy. Nestačí, že majú železnice nejaké akcie (Vlak a vláčik, Vlak a Tatry...) uvedené na svojej stránke či na letákoch v priestoroch železničných staníc. Ľudia o nich neraz vôbec nevedia. A aj na akciu Vlak a Lidl prišlo také množstvo ľudí možno aj preto, že ľudia tú akciu postrehli v letáku Lidla, že si mohli lístok bez problémov kúpiť aj v obchodnom reťazci (a nemuseli kvôli tomu chodiť na stanicu) a že jej podmienky boli jednoduché, jasné a atraktívne pre každého potencionálneho cestujúceho (a cestovateľa).

Rád cestujem vlakom. Napriek všetkým negatívam si vlak volím radšej ako autobus. Ale v mojom prípade ide o nostalgiu, keďže v časoch socializmu sme sa najčastejšie presúvali práve vlakmi, bolo v nich živo, zhovorčivo, hrávali sme človeče, karty, šach, obdivovali krajinu za oknom, dovolili vetru, aby nám fúkal do tváre pri otvorenom okne a milovali sme tunely! A preto by som bol veľmi rád, keby sme auto mohli odparkovať čo najčastejšie podobne ako v ten skvelý 5. júl 2011, kedy železnice aspoň na chvíľu opäť zažili zlatú éru náporu cestujúcich - moja skúsenosť z tohto dňa hovorí za všetko: v motoráčiku z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice s 55 miestami na sedenie nás bolo azda 120, ľudia sa museli tlačiť, aby sa zmestili všetci, rodičia držali deti na rukách a sprievodca sa od dverí ďalej nedostal, jeho jedinou činnosťou tak bolo kontrolovať, či sa na niektorej stanici nepokúša niekto vystúpiť, aby v tom prípade pozdržal rušňovodiča. Verím, že železničná doprava neostane iba nostalgickou spomienkou, ale moderným a lákavým spôsobom dopravy človeka v 21. storočí...

Obrázok blogu
Štefan Kohári

Štefan Kohári

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, ktorý na blogu nemieni odhaľovať svoju dušu, ale poukazovať na to, čo by sme možno vidieť mali, no nie vždy vidíme... Zoznam autorových rubrík:  PostrehyRecenzieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu